Spišské Podhradie

Mesto Spišské Podhradie bolo v 12. storočí skutočným podhradím Spišského hradu, no v nasledujúcom storočí sa už vyvinulo v mestečko, nezávislé od hradu. Jeho erb má pôvod v 15. storočí a patrí do heraldicky osobitne cennej skupiny tzv. hovoriacich erbov, ktoré sa svojím motívom viažu k názvu mesta (v prípade Spišského Podhradia k niekdajšiemu nemeckému názvu Kirchdorf, resp. Kirchdrauf). Mesto obnovilo používanie svojho historického erbu v roku 1991.

Spišské Podhradie leží v údolí medzi dvoma zo štyroch stredovekých centier Spiša - Spišským hradom a Spišskou Kapitulou, ktoré boli 11. decembra 1993 spolu s kostolom Sv. Ducha v Žehre zapísané v kolumbijskej Cartaghene do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

Dejiny mesta sú späté s dejinami hradu. Najstaršie osídlenie okolia sa viaže na dobu kamennú. Spišské Podhradie vzniklo na západ od hradného vrchu - brala, pravdepodobne už v 11. storočí. Prvá písomná zmienka je v liste kráľa Bela IV. z roku 1249. V 12. storočí sa rozvíjalo ako podhradie Spišského hradu. V druhej polovici 12. a v 13. storočí dosídlili mesto nemeckí prisťahovalci a patrilo do Spoločenstva spišských Sasov. Kráľ Žigmund roku 1412 založil mesto Poľsku spolu s viacerými spišskými mestami. Významné trhové práva mesto dostalo roku 1456, odkedy mohlo usporadúvať týždenné trhy (známy „Podradský štvartek“), ktoré trvali až do polovice 20. storočia.

V minulosti boli v Spišskom Podhradí cechy, ktoré mali vlastné cechové artikuly vydané mestom Spišské Podhradie alebo inými mestami kde už cechy boli. Najstarší známy cech bol cech plátenníkov - 1385, v priebehu stáročí vznikali a pôsobili rôzne cechy, ktorých artikuly opakovane potvrdzovali mestá a panovníci. Zaujímavosťou je potvrdenie cechových artikul spišskopodhradských mäsiarov v nemčine s nemeckými privilégiami poľským kráľom Žigmundom III. roku 1595. V roku 1677 richtárovi Spišského Podhradia Jakubovi Güntherovi predložilo cechové artikuly 16 cechov (debnársky, hrnčiarsky, murársky, ševcovský, čižmársky, mäsiarsky, súkennícky, krajčírsky, kožušnícky, zámočnícky, tkáčsky, remenársky, kováčsky, puškársky, pivovarnícky, stolársky).

Veľmi zaujímavá je dnešnou terminológiou „regionálna spolupráca“ keď cechy viacerých miest zakladali združenia:

  • 1613 - mäsiarsky cech zo Spišského Podhradia vstúpil do združenia s cechmi v Kremnici, Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici,Spišskej Novej Vsi a Spišských Vlachoch.
  • 1777 - Mária Terézia zakladá združený cech obuvníkov 13 spišských miest.
  • 1832 - František I. založil združený cech mydliarov 13 spišských miest.
  • 1835 - František I. založil združený cech tesárov a mlynárov 13 spišských miest.
  • 1872 - nastáva zánik cechov a vznikajú živnostenské spoločenstvá: V Spišskom Podhradí vznikli 1. januára 1878 živnostenské spoločenstvá čižmárov a obuvníkov - šustrov.

V priebehu stáročného rozvoja remesiel a cechov spišskopodhradskí majstri mali významný zástoj v celom Uhorsku napr. 1608 pri zakladaní najstaršieho farbiarskeho cechu v celom Uhorsku - v Levoči boli okrem majstrov z Levoče, Kežmarku a Spišskej Novej Vsi aj farbiarski majstri zo Spišského Podhradia Michal Herman a Ján Tibeli. V roku 1770 bolo v Spišskom Podhradí asi 250 remeselníckych dielní, čím sa vyrovnalo mnohým väčším mestám v Uhorsku. Remeselnícka výroba zanikla až po druhej svetovej vojne po nástupe socializmu a vzniku výrobných družstiev.

S remeslami súvisel obchod, hlavne obstarávanie surovín a predaj výrobkov, preto bolo v Spišskom Podhradí veľmi veľa obchodov. Mesto bolo aj centrom obchodu s poľnohospodárskymi produktmi. Najčastejší bol ich predaj na týždenných trhoch vo štvrtok (od roku 1456 asi do 1956). V pondelok bol obvykle príhon dobytka a prasiat pre mäsiarov, ktoré spracovávali na miestom bitúnku.

Po návrate z poľského zálohu v roku 1772 sa Spišské Podhradie stalo súčasťou Provincie 16 spišských miest (1778 až 1876).

V 19. storočí sa v meste začala v tehelni ťažiť a spracovávať hlina a začal sa ťažiť travertín na Dreveníku.

V roku 1894 získalo mesto železničné prepojenie na Košicko-bohumínsku železnicu. Začiatkom 20. storočia tu pracoval parný mlyn, píla a továreň na zváracie stroje. Samotné mesto bolo sídlom remesiel, obchodu a prirodzené centrum kotliny pod Braniskom. Dôvodom na toto postavenie mesta bola aj skutočnosť, že mesto sa nachádzalo na križovatke hlavných ciest.

Medzi obyvateľmi mesta významný zástoj mali Nemci a Židia. Obe národnosti mali svoje školy a chrámy. Súčasťou Spišského Podhradia je Spišská Kapitula, od roku 1956 mestská pamiatková rezervácia. Kapitula vznikla na križovatke významných ciest pod Spišským hradom už v 11. storočí. Postupne sa stala cirkevným centrom Spiša a koncom 12. storočia sídlom prepošstva. Spišská Kapitula je sídlom obnoveného spišského biskupstva a Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka. Spišská Kapitula aj Spišské Podhradie boli známe kvalitnými školami. Spišská Kapitula bola jedným z najznámejších religióznych centier v Európe, čo sa premietlo do vzdelávania, rozrastania knižnice a tradícií cirkevného spevu.

Erb Mesta Spišské Podhrdie